Anna Križáková, predsedníčka Okresného súdu Bratislava V, je za nápravu v súdnictve, ale ohradzuje sa proti všeobecnému škandalizovaniu sudcovského stavu. Podľa nej nezlyháva systém, ale jednotlivci v ňom. Za cestu na zlepšenie stavu nepokladá reformy presadzované  ministerstvom spravodlivosti, lebo tie budú viesť k ochromeniu, až paralyzovaniu súdnictva. A napokon k nabúraniu právneho štátu. Riešením je podľa nej očista súdov zvnútra.   

Do funkcie predsedníčky okresného súdu Bratislava V ste nastúpili v apríli, teda tesne po tom, ako skončila vo väzbe bývalá štátna tajomníčka Monika Jankovská a štyria sudcovia. Sudcov zatkla polícia, ostali vo väzbe. To muselo byť pre vás nepríjemné.

Postavili sme sa k tomu tak, ako nám sudcom náleží. Zdržanlivo. Zdržanlivosť máme danú zákonom a musíme striktne rešpektovať prezumpciu neviny. To sa týka aj pani štátnej tajomníčky a ostatných stíhaných sudcov. Kým nebudú právoplatne odsúdení, neprináleží mi, aby som sa akokoľvek vyjadrovala. Skutok môžem odsúdiť vo všeobecnosti, ale človeka predčasne nie. Považovali by ste za spravodlivého sudcu, ktorý vyhlási končený rozsudok iba na základe žaloby či obžaloby a zopár verejne tvrdených neoverených faktov vytrhnutých z ostatného kontextu? Dobrý sudca nemôže nikoho odsúdiť unáhlene bez dôkazov. Ak to, čo sa im kladie za vinu bude preukázané, jednoznačne to odsúdim.

Ani som neočakával inú reakciu, ale skôr mi ide o to, že práve v období, keď ste nastupovali do funkcie, bol pohľad verejnosti na sudcov negatívne ovplyvnený týmto zatknutím.

Pohľad na sudcov je zlý už dlhodobejšie. V posledných rokoch sa podsúva taký mediálny obraz o justícii, kde sa neprezentujú dobré skúsenosti, dobrá prax, ale práve naopak, vyťahuje sa iba to zlé. Je to všeobecný trend. Spoločnosť je povrchnejšia, viac ju zaujímajú škandály. My problém zvnútra až tak extrémne nevnímame. Každý z nás, kto v justícii pracuje poctivo, hľadá si svoju cestu, a pritom sa riadiť najlepším vedomím a svedomím ústavou a zákonmi. Tým, ktorí chcú svoju prácu z hľadiska osobnostnej výbavy, charakteru a vnútorného presvedčenia robiť poctivo, to systém umožňuje. Ak zlyhávajú jednotlivci, je to veľmi smutné, odsúdeniahodné. A určite sa k tomu nestaviame ľahostajne. Treba s tým niečo robiť, ale my sa bránime uplatňovaniu kolektívnej viny.

Obraz si robia ľudia podľa toho, čo je v médiách. Podľa posledného prieskumu na Slovensku súdom nedôveruje až 72 percent ľudí, v EÚ je na tom horšie len Chorvátsko. Situácia je veľmi vážna. Prečo je dôvera v súdnictvo taká nízka?

Dôvodov je viac. Ako ste naznačili, mediálny obraz je dlhodobo veľmi zlý. Problém je možno aj z našej strany, že málo prezentujeme prípady z dobrej praxe. Ale sme viazaní zákonmi a zdržanlivosťou, ktorú máme povinnú. Radi by sme sa však viac otvorili a začali komunikovať s verejnosťou. Aj tento rozhovor je toho dôkazom. Zatiaľ sme prípady z dobrej praxe prezentovali na našich interných stretnutiach, v rámci združenia sudcov alebo grémií. Ak sa nám momentálne nedarí presadzovať aktívnejší prístup, je to aj tým, že popri iných povinnostiach nestíhame. Málo sa o tom hovorí, ale práca sudcu je veľmi pohlcujúca, zasahuje nám do osobného života. Ak ju chcete robiť naozaj poctivo, zostane vám veľmi málo času na súkromie a venovaniu sa tejto celospoločenskej problematike. So systémom treba určite niečo robiť, ale musí sa dôsledne zvažovať, čo presne.

Nemôžem posudzovať, ktorý sudca si ako vykonáva svoju prácu, no musím sa vrátiť  k tým, ktorí sú dnes vo väzbe. Spájajú ich s korupciou či ovplyvňovaním súdnych rozhodnutí. Stretli ste sa osobne na súde s korupciou?

Osobne nie. Ani s pokusom.

Nie je to tým, že riešite veci, ktoré, povedzme, nie sú zaujímavé?

Robila som aj občiansko-právnu agendu. Ľudí okolo seba považujem za korektných a slušných.

Aká je dnes atmosféra medzi sudcami?

Atmosféra je veľmi neistá. Nie pre korupciu, ale pre to, čo sa v súdnictve deje a kam to smeruje. Akoby sme sa dostávali do pozície kolektívne vinných. Neviem, či riešenie, ktoré sa teraz ponúka z tých najvyšších miest bude správne. Či s vodou z vaničky nevylejeme aj dieťa. Z nášho pohľadu to k tomuto smeruje. Sme frustrovaní, lebo nemáme pocit, že by sme mohli do toho zasiahnuť. Momentálne sa to prezentuje tak, že sme všetci podozriví.

Platiť by mala prezumpcia neviny.

Áno, ale v skutočnosti  vo vzťahu k sudcom funguje prezumpcia viny. Stretávame sa s tým na pojednávaniach. Práve pre tie široko medializované škandály nám účastníci hovoria: Veď my vieme, ako to u vás na súde funguje. Chýba im presvedčenie. A my nemáme páku, pretože zákon nás zväzuje, aby sme im mohli dokazovať opak. Zákon nám zakazuje rozprávať sa o živých veciach. Zdržanlivosť zas vyplýva hlavne z etického kódexu. Sme na vážkach, čo ešte môžeme povedať na svoju obranu.

Sudcovský stav je pomerne autonómny. Čo v tom môže robiť Súdna rada? To je váš samosprávny orgán.

V poslednom čase to tak veľmi nevnímame. V zmysle zákona je to orgán sudcovskej legitimity. Samosprávne orgány sú skôr sudcovské rady priamo na súdoch. Súdna rada má v súčasnosti zastúpenie omnoho širšie a sčasti skôr politické. Máme pocit, že v poslednom čase skĺzava až do politickejšej roviny. Nechcem nikomu krivdiť, máme tam svojich zástupcov a sme veľmi radi, že obhajujú sudcovský stav. Ale je ich veľmi málo. Naša predstava smeruje k tomu, že to, čo nemôžeme robiť my, ako radoví sudcovia, by mala robiť práve Súdna rada. Obhajovať dobré meno sudcov v záujme presadzovania legitimity súdnej moci. Musíme to  robiť, prirodzene, v drobnom vo vlastnej práci, v erudovanosti, v pripravenosti na súdnych pojednávaniach, v rozhodovacej činnosti. Dôveryhodnosť získame tým, že sa naozaj budeme prejavovať kompetentne. Súdna rada by mala byť možno hlasom navonok, ktorý sa nás viac zastane a bude vysvetľovať.

Dnes to necítite?

Nie. Alebo cítime to veľmi málo. Mrzí nás, že samo vedenie súdnej rady aktuálne svojimi vyjadreniami podporuje vo verejnosti práve presvedčenie o kolektívnej vine sudcov a vlastne akejsi našej predispozície ku korupčnému správaniu. 

Od Súdnej rady by ste očakávali, že by sa postavila za sudcovský stav. Na druhej strane má Súdna rada pomerne veľké kompetencie. Môže napríklad sudcu vyzliecť z talára.

Súdna rada priamo nie, ale disciplinárne senáty, ktoré zastrešuje. Je to v podstate autonómna oblasť, ktorá má po novom prejsť na Najvyšší správny súd.

Súdna rada sa stala predmetom zmeny ústavy. Deviati ľudia dosadzovaní do nej prezidentom, parlamentom a vládou, majú byť nesudcami.  Ako to hodnotíte?

Je to diskutabilné. Ak má byť súdna rada orgánom sudcovskej legitimity, jednotliví členovia by mali mať prehľad ako funguje justícia. Staviame sa k tomu opatrne. Je nepochybné, že potrebujeme pohľad zvonka, ale možno nám tam chýba väčšia zorientovanosť v problematike justície. Zároveň to má určite opodstatnenie v oblasti systému bŕzd a protiváh, v rámci trojdelenia moci.

Kompetencie Súdnej rady sa majú zmeniť ústavným zákonom z dielne ministerstva spravodlivosti. Disciplinárne senáty majú prejsť pod Najvyšší správny súd. Vy od Súdnej rady niečo očakávate, na druhej strane jej postavenie sa má zmeniť. Čo sa stane s autonómiou súdov?

Neviem, či práve toto bude predstavovať zásah do autonómie.

Nebude?

Ak prejde iba disciplinárna kompetencia na Najvyšší správny súd, nevidím v tom nejaký značný zásah. Už teraz je v disciplinárnych senátoch laický prvok, ktorý má byť aj v rámci Najvyššieho správneho súdu.

O disciplinárnych previneniach sudcov môžu rozhodovať aj advokáti a iné právnické profesie v okruhu senátov, ktoré sú kreované, a niečo podobné by malo byť v rámci Najvyššieho správneho súdu.

Súdnictvo by si malo zachovať autonómiu, pretože v demokratickom systéme je to jeden z pilierov moci. Je tu však vážny problém, keď vidíme sudcov v putách a stíhaných vo väzbe. Treba s tým niečo robiť, už prinajmenšom preto, aby sme odlíšili sudcov, ktorí sa previnili, od tých, čo si dôsledne plnia svoje povinnosti. Dokážeme navrhovanými  vládnymi úpravami docieliť, aby sa  súdnictvo očistilo?

Ukazujú stále iba podozrivých sudcov v putách. Myslíte si, že toto môže zvýšiť dôveryhodnosť? My to vnímame ako cielené škandalizovanie. Ak je tu cielená objednávka, novinár je zarážajúco prítomný na mieste ešte pred tým, ako dôjde k policajnej akcii a má o nej informácie vopred. Nie je to cielené vyslovene na škandalizovanie justície? Toto nám veľmi prekáža.

Kto by mal na tom záujem?

Nevieme, kto by mal na tom záujem. Ale fakt je, že toto všetko smeruje k oslabeniu súdnej moci v štáte. A nie je to otázka posledného roka, ale možno aj posledných desaťročí. Ono sa to začalo ešte za ministra Jozefa Liščáka [bol ministrom spravodlivosti v rokoch 1994 až 1998 – pozn. red.], ktorý začal dosť cielene vystupovať proti vlastným sudcom. Uznávam, je to štátna správa, v rámci ktorej má minister isté kompetencie. Nemôžeme od neho očakávať to, čo od Súdnej rady, že bude presne tým orgánom súdnej autonómie, ktorý bude obhajovať jej záujmy. Ale minister má zabezpečovať chod justície. Jeho povinnosťou je, aby systém fungoval.

V čom cítite ohrozenie?

Keď sa inštalovali nové procesné poriadky, medzi základné zásady sa dostala sudcovská tvorba práva. Právny poriadok nepostihuje všetky možné situácie, ktoré život prináša. Zákonodarca považoval za vhodné, aby sudca mal takúto možnosť. Dnes je to uvedené v článku civilného sporového poriadku. Ak sa právna vec nedá rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia zákona, posúdi sa na základe tohto alebo iného zákona, ktorý upravuje právnu vec. Čo najbližšieho od obsahu účelu. Ak takéhoto ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom.

Toto sa už nebude dať použiť?

Poviem to veľmi ľudovo. Ak sa zmení ústava a prídeme o rozhodovaciu imunitu, imunitu za právny názor. Keď  sa k tomu pridá ohýbanie práva, vykonávanie funkcie sudcu sa stane ruskou ruletou. S troma nábojmi, z toho dvoma ostrými. Známa je anekdota, že keď sa stretnú dvaja právnici, sú z toho tri právne názory. Niečo na tom je. K tomu pristupuje kvalita našej legislatívy, čo je ďalší bod, kde by sa dala zvýšiť dôveryhodnosť justície. My pracujeme na základe zákonov, tie sú pre nás alfou a omegou. Keď nemáme dobré zákony, nemôžeme očakávať dobré súdne rozhodnutia. Sudca môže robiť, čo vie, môže sa akokoľvek snažiť, ale všetko závisí od toho, s čím pracuje. Ktorý z možných právnych názorov bude potom trestnoprávne postihnuteľný? A kto to bude posudzovať?

Ako vás počúvam, tak sudcovia vnímajú vlastné ohrozenie.

Nie my sa cítime ohrození, my cítime, že je ohrozený právny štát.

Až tak?

Až tak.

Obmedzenie funkčnej imunity sudcov vošlo do novely ústavy s dobrým úmyslom.

Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Niet situácie, kde by toto tvrdenie bolo priliehavejšie.

Povedali ste, že je v niekoho záujme oslabovať súdnu moc. Prečo?

Netuším. 

Ide o vážne tvrdenie.

Fakt je ten, že silná a nezávislá súdna moc je veľmi významnou protiváhou práve výkonnej moci a legislatívy. Tie zložky majú byť v rovnováhe. Nám sa začína rovnováha vychyľovať. Aspoň to k tomu smeruje.

Na prospech výkonnej moci?

Na prospech tých ostatných zložiek. Na prospech tých zvyšných dvoch. Justícia nám začína prudko krívať. Hovorí sa, že nám zlyháva systém, to je momentálne veľmi obľúbené. My si nemyslíme, že je to primárne zlyhanie systému. Sme presvedčení, že je to predovšetkým zlyhávanie jednotlivcov. Zatiaľ sa to týka zhruba jedného percenta sudcov. Nech by ich bolo aj podstatne viac, justícia kopíruje spoločnosť. Ak máte v spoločnosti amorálnych ľudí, nejaký spôsobom sa to premietne aj do sudcovského stavu. Cestou z toho je vyberanie kvalitných sudcov. Ale naozaj kvalitných. Systémom pokus-omyl sme robili niekoľko reforiem výberu. Podľa mňa sa  neosvedčil zatiaľ žiadny. Optimálne by možno bolo vrátiť sa k tomu úplne pôvodnému.

Ten bol aký?

Systém justičných čakateľov. Na výkon sudcu sa pripravovali tri roky. Fungovalo by to naozaj dobre, ak by ten, kto by hodnotil čakateľa, bol naozaj čestný človek, oddaný práci a myslel by to dobre.

Kto by hodnotil čakateľa?

Sudcovia, ktorí ho pripravujú na funkciu. Za tri roky už odsledujete okrem odbornosti aj charakter. Na výberovom konaní, ako je nastavené teraz, neviete úplne odsledovať odbornosť. Adept na sudcu dostane test so 40 otázkami, ktoré sú veľmi zavádzajúco formulované. Nedá sa vylúčiť, že niektorý adept môže mať možnosť prístupu k databáze otázok na ministerstve spravodlivosti.  Potom sa ľahšie učí na základe konkrétnych otázok, ako keď sa pred kandidáta postavia široko koncipované témy. Výsledok testu nemá takmer žiadnu výpovednú hodnou. Rozsudok sa viete technicky naučiť. Psychológ dáva posudok na základe veľmi krátkeho kontaktu s uchádzačom.

Kedy platil systém, ku ktorému sa navrhujete vrátiť?

Ja som bola jedným z posledných justičných čakateľov podľa pôvodnej koncepcie. Do justície som nastupovala v roku 2002. Potom platil akýsi komplikovaný hybrid. Pôvodne justičný čakateľ rotoval. Chodil po jednotlivých súdnych oddeleniach a oboznamoval sa s každou jednotlivou agendou. Po troch rokoch bol zorientovaný v problematike a poznali ho viacerí sudcovia, vedenie súdu, vrátane odvolacieho, ktoré nám zabezpečovalo školenia či administratíva. Toho človeka poznalo množstvo ľudí. V rámci vyhodnotenia sa dalo vyselektovať, kto je na sudcu vhodný a kto nevhodný.

Systém, ktorý platí dnes, sa nemá podľa zámerov vlády meniť?

On sa mení pribežne pár rokov. Do toho nechcú pokiaľ viem zasiahnuť. No má sa robiť špecializované výberové konanie.

Ak by sme sa vrátili k systému čakateľov, dokedy by sa samoreguláciou súdnictvo vyčistilo?

Problémy tu určite sú a naozaj je dôležité, aby sme si vytvorili samoregulačný mechanizmus, aby predsedovia súdov dôsledne kontrolovali sudcov. Aby dôsledne vyžadovali plnenie ich povinností. Pokiaľ zistia v rámci svojich dozorových kompetencií pochybenia, aby dôsledne vyvodzovali zodpovednosť, a pokiaľ sú splnené zákonné podmienky, podávali disciplinárne návrhy. Ale na druhej strane, pozrime sa na dnešné disciplinárne konania, ktoré sú neskutočne pomalé.

Ak sa v justícii objavujú ľudia, ktorí zneužívajú svoje právomoci, je to dôsledkom slabej činnosti disciplinárnych senátov?

Určite nie. Je to vecou charakteru. Dostali sa sem ľudia, ktorí tu nemali čo robiť.

To znie tak trochu fatalisticky. V sudcovskom stave bude vždy vzorka spoločnosti.

Áno, ak nezlepšíme výbery. Ak si dáme veľký pozor na to, kto sa nám dostáva do justície, máme veľkú šancu, že naozaj odchytíme typy, ktoré sem nepatria.

Znovu sa pýtam, keby sa postupovalo takto, kedy by sme sa dostali do cieľového stavu?

Na to vám neviem odpovedať. Problém je, že sa to malo diať už dávno.

Ďalšia téma. Dnes je priemerná dĺžka súdneho konania 18 mesiacov. Čo hlavne brzdí súdne konania?

Napríklad nepružné, pomalé nahrádzanie odchádzajúcich či chýbajúcich sudcov. Konkrétne na našom súde je v nedohľadne adekvátna náhrada za viac ako tretinu sudcov, ktorí odišli za posledný rok.

Prečo?

Predovšetkým prirodzená obmena. Možno by zostali trochu dlhšie, ale situácia sa vyhrotila tak, že vzhľadom na neistotu v sociálnom zabezpečení sa rozhodli odísť hneď. Vnímame totiž tendencie oslabovania aj v sociálnej oblasti.

Sudcovia sú slabo platení?

Sudcovia sú platení slušne, ale určite nie tak, aká je predstava vo verejnosti, že sú preplácaní. Ja osobne robím s rodinno-právnou agendou a poviem vám, že plat sudcu zodpovedá referentovi vo väčšej súkromnej firme.

Čo sú ďalšie sociálne istoty, ktoré sú podľa vás ohrozené?

Odchodné, dôchodky, príplatky k dôchodkom. Podľa odpracovaných rokov sa vypočítava určité percento. K riadnemu starobnému dôchodku sa pripláca ešte určitá suma, ktorú by mal odchádzajúci sudca dostávať. Za 15 rokov vo funkcii sudcu je to približne 300 eur.

Adept na sudcu o tomto už rozmýšľa dopredu, áno?

Nie, hovorím o sudcoch, ktorí sa aktuálne rozhodli odísť do dôchodku, lebo nie je isté, či ostanú zachované sociálne istoty.

Zmenili sa už nejako podmienky?

Ešte nie. Ale je tu hrozba, že v rámci všetkých tých zmien v justícii tieto garancie odpadnú.

O tom sa vo verejnosti nehovorí.

V našej spoločnosti, kde vládne závisť, je finančné zabezpečenie sudcov háklivou témou. Ľuďom sa podsúva, ako sú sudcovia preplácaní za to, že nič nerobia. Pritom asi desať rokov sme nedostali napríklad odmeny, a to napriek tomu, že to máme v zákone. Zo zákona iba poberáme platy. Nemáme možnosť podnikať. Okrem prednáškovej činnosti a správy vlastného majetku nemáme možnosť zabezpečiť si akýkoľvek iný príjem. Pritom práve plat má aj z hľadiska všetkých relevaných medzinárodných noriem slúžiť na zabezpečenie nezávislosti súdnictva.

Materiálne istoty sudcov sú kľúčovým problémom?

Aktuálnym problémom je, že odchádza množstvo sudcov, ktorí ešte odísť nemuseli.

Čo je ďalším problémom, ktorý spôsobuje zdĺhavosť súdnych konaní?

Ako som už povedala, rozhodujeme na základe zákona. Máme veľmi formalistický súdny proces. Keď sa rušil občiansky súdny poriadok a začal sa uplatňovať civilný sporový a mimosporový poriadok, prezentovalo sa to, že sa obrovsky výši rýchlosť konaní. Keďže som začínala ešte v čase účinnosti občianskeho súdneho poriadku, bola som schopná, pokiaľ som mala primeraný počet vecí, do mesiaca vytýčiť termín pojednávania. Aktuálne vám príde návrh, musíte ho poslať na vyjadrenie, žalovaná protistrana má nárok na repliku, k replike sa podáva duplika, k duplike ešte často triplika. Kým to dostanete na pojednávanie, ubehnú aj štyri mesiace.

Tomu prestávam rozumieť.

Namiesto toho, aby sa nám veci zjednodušili a zrýchlili, sa nám značne skomplikovali.

Odkedy?

Na to narážame od účinnosti nových procesných poriadkov, čiže od roku 2016.

Takže situácia sa zhoršuje?

Žiaľ. Niektoré veci v civilnom sporovom poriadku sú dobré, ale na rýchlosť konania to priamy vplyv nemá. Dôležitý je ľudský prvok, sme veľmi zaťažení. Pani ministerka spravodlivosti dlhodobo odmietala v rámci pokusov o diskusiu, ktoré sme mali, zohľadňovať staré nerozhodnuté veci. Súdy tu boli za roky zavalené tisíckami vecí. Tlačíme si balík z minulosti. Ak máte niečo staré a veľmi komplikované skončiť, logicky vás to brzdí pri vybavovaní nových vecí. Čiže sa vám stane, že vybavujúc staré, vám priebežne zostarnú tie nové.

Takže robíte stále so starými.

Presne tak. Konkrétne, na našom súde, vzhľadom na masívny odchod ľudí budeme mať momentálne oddelenia, v ktorých je 400 až 500 živých vecí, s ktorými má sudca pracovať. Počítajme. Ak chce sudca pracovať naozaj dôsledne, môže si vytýčiť v ôsmich pojednávacích dňoch za mesiac, povedzme, priemerne štyri, päť pojednávaní denne. To je približne desať pojednávaní za týždeň. Za mesiac môže sudca odpojednávať 40, 50 vecí. To však neznamená, že v nich rozhodne, keďže veľmi často potrebujete doplniť dokazovanie, účastníci vám robia obštrukcie, ospravedlňujú sa, alebo, aby sme nikomu nekrivdili, majú objektívne dôvody. Za mesiac môžete sudca rozhodnúť zhruba v 30 veciach.

A máte ich aj 500.

Áno a máte ich asi 500 v oddelení. A napádajú [prichádzajú – pozn. red.] vám každý mesiac desiatky nových.

Takže ten zásobník sa stále viac napĺňa.

Presne tak. Každý mesiac prichádzajú nové a nové veci. Pani ministerka tvrdí, že je dlhodobý trend znižovania. Áno, tie prvé čísla sa tak môžu javiť. Avšak ona povie všeobecnú informáciu, a my nevieme, z akých čísel vychádza. Niekoľko rokov tu máme upomínajúci súd v Banskej Bystrici, ktorý koncentroval značnú časť návrhov v prvom štádiu. Áno, ak je tam vydaný platobný rozkaz, voči ktorému nikto neodporuje, môže to skončiť rýchlo. Ale ak je podaný odpor, alebo stačí, aby nebol platobný rozkaz doručený, upomínací súd to posúva na príslušný súd najskôr o niekoľko mesiacov.

Takže zriadenie takejto osobitnej inštancie v Banskej Bystrici nepomohlo v zrýchlení konaní?

Určite nebol zlý nápad zriadiť upomínací súd s cieľom, že sa všetko  zrýchli. Ale ten platobný rozkaz ste rovnako rýchlo vydali aj na okresnom súde, alebo ešte aj rýchlejšie. A ak sa vám nedoručil, omnoho rýchlejšie ste vytýčili termín, ako keď aj rok čakáte, kým vám to vôbec z Bystrice postúpia. To je len jeden príklad. Mali sme tu zopár hlasno prezentovaných  reforiem, ako zrýchlime konanie. Popri upomínacom súde to bol exekučný súd, nové procesné poriadky. Zrušili sme justičných čakateľov. Mali nastúpiť hromadné výberové konania, elektronizácia justície.

Do akého ďalekého obdobia ideme?

To je horizont desiatich rokov možno o niečo viac. Prišli ohromujúce reformy, ako to všetko perfektne pôjde iba k dobrému. Nič z toho nevyšlo a nič nebolo dotiahnuté do konca. Namiesto toho, aby sme dotiahli veci, ktoré sú objektívne dobré, sme sa nikam neposunuli. Napríklad elektronizácia môže byť veľmi prínosná, ale uviazla v stave ako pred dvoma rokmi. Ide sa  rozbiehať ďalšia bombastická vec a my sa obávame, aby to nedopadlo rovnako. Alebo aj oveľa horšie. Lebo sa naozaj rozbijú veci, ktoré fungujú.

Čo u vás hlavne vyvoláva obavy?

Ohlásená zmena bude mať vplyv na fungovanie celého súdnictva. Súdna mapa je zatiaľ akýsi všeobecný nástrel, vôbec nerieši konkrétne praktické problémy. My, čo pracujeme v justícii, si jej realizáciu vieme predstaviť len veľmi ťažko. Áno, mať víziu je dôležité. Takíto ľudia menia svet. Ale rozbiehať niečo také v stave, v akom sme, v podmienkach, v ktorých pracujeme, bude pre nás ochromujúce až paralyzujúce.

Ministerka hovorí, že nová súdna mapa by mala viesť k rýchlejším a kvalitnejším rozhodovaniam. Chce špecializovať sudcov na jednotlivé oblasti a hodlá reformovať teritoriálne rozloženie tých súdov.

Ale nepovedala konkrétnu predstavu. Zrýchlenie asi viaže na špecializáciu. Ak sa špecializujete na jednu jedinú agendu, ste ju asi schopní robiť rýchlejšie a produktívnejšie. Avšak špecializácia nám tu už funguje. Minimálne vo väčších mestách, práve v rámci Bratislavy alebo Košíc.

Vznikla asi logicky?

Áno, funguje, vyžaduje si to situácia na každom súde. Aj pre náhodný výber sú špecializovaní  najmenej dvaja sudcovia. Na menších súdoch sa agenda rozdeľuje. Je však diskutabilné, či venovanie sa jednej agende je prínosom alebo nevýhodou. V rámci žiadnej agendy širokého práva sa neviete odstrihnúť od iných predpisov. Veľmi striktná špecializácia je skôr na škodu, smeruje až k akejsi technokracii.

To znamená, že sa zúži rozhľad špecializovaných sudcov?

Presne tak. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Poviem za seba. Robím v rodinnej agende, tam po rokoch vyhoríte. Robíte s osudmi ľudí, s veľmi citlivými vecami. Psychologicky je to dlhodobo neúnosné. Takíto sudcovia majú časom potrebu prejsť inam. Ak je to v rámci jedného súdu, predseda má možnosť už teraz agendy rozdeliť.

Po novom by teda sudcovia v agendách zostali zabetónovaní?

Zabetónovaní, presne tak. Dokonca nové výbery by mali byť špecializované. V ministerskom  zámere sa spomína, že nešpecializovaní sudcovia sú znevýhodnení v porovnaní s advokátmi, ktorí sú úzko špecializovaní. To nie je pravda. Ak sa chce bežný advokát uživiť, nemôže byť úzko špecializovaný. Práve naopak. Ak ste príliš úzko špecializovaný na súde, advokát vás vie zahnať do kúta, ak vytiahne niečo, v čom sa nie úplne vyznáte. Pani ministerka si, prirodzene, vyberá veci, čo sa jej hodia do jej koncepcie, ktoré ju podporujú. Áno, reorganizácia je vhodná, ale per partes a v období nejakých desiatich rokov. Máme maličké súdy s piatimi sudcami. Môžeme ich pozlučovať do väčších. Ale robiť to takto masovo?

V akom časovom priestore sa to má udiať?

Legislatívny rámec v roku 2021, implementácia od roku 2022. Okrem Najvyššieho správneho súdu, ten chce ministerstvo už na budúci rok. Takže za dva roky. Takáto masívna reforma, doslova zbúranie toho, čo máme a postavenie niečoho nového počas dvoch rokov. Pýtam sa, čo s tými konaniami, ktoré sú rozbehnuté? Už ten balík, ktorý tu máme, nám bude ďalej narastať, pretože počas tých reforiem nebude čas vybavovať ani to, čo nám príde priebežne. Ak sa budeme dlhé mesiace zaoberať fyzickým sťahovaním, bude sa riešiť, komu ktoré spisy prideliť, pretože keď sa zmenia súdy, zmenia sa aj obvody. Niektorí sudcovia prejdú, niektorí neprejdú. Bude dochádzať k zmene zákonných sudcov. Nastane chaos. Vzniknú obrovské praktické problémy, nad ktorými sa pani ministerka zatiaľ v súdnej mape nezamýšľa. Ona prichádza iba s víziou. Veľmi nám prekáža, že nemáme dostatočný priestor predložiť jej tieto pripomienky a upozorniť na neuralgické body. Veľmi závažným problémom je napríklad aj zámer financovať projekt z prevažnej časti z prostriedkov fondu obnovy EÚ. Tento má však byť primárne využitý na obnovu hospodárskych následkov pandémie a digitalizáciu. Lenže to s problematikou justície súvisí iba okrajovo, možno v časti elektronizácie, kde je určite čo zlepšovať. Som ale presvedčená, že viac ako 300 miliónov eur môže byť omnoho účelnejšie využité na zjemnenie skutočne vážnych ekonomických a sociálnych dopadov terajšej krízy na obyvateľstvo.

S vami, so sudcami, sa ministerka nerozpráva?

Nie. Pokiaľ viem, víziu súdnej mapy neriešila so širokou sudcovskou obcou. Materiál návrhu súdnej mapy sa vytváral akoby v režime utajenia pred sudcami a odbornou verejnosťou. Rozbíjame pritom obvody, ktoré kopírovali samosprávne členenie. Činnosť súdov sa napríklad viaže na políciu, na prokuratúru, úrady práce, samosprávu, advokátov.
Zánik Okresného súdu Bratislava V. Aspoň my sme to tak pochopili, že v rámci mesta by mal byť mestský súd. Nie je nám úplne jasné, ako bude fungovať. Pochopili sme, že mal by mať detašované pracoviská a tie by mali byť špecializované.

Takže vo vašej budove v Petržalke by asi bolo nejaké detašované pracovisko s nejakou špecializáciou.

Áno, presne. V podstate všetko smeruje k tomu, aby sa zmenilo vedenie súdov. Momentálne máme presne zákonom stanovené dôvody, kedy pani ministerka môže odvolať predsedov súdov. Prijatím súdnej mapy by nastal ďalší dôvod. Keďže by súdy zanikali, vytvorilo by sa niečo nové, takže logicky by sa vedenie menilo.

Snažíte sa komunikovať s ministerkou?

My, predsedovia okresných súdov z obvodu Krajského súdu v Bratislave, sme jej poslali spoločný otvorený list. Nedostali sme zatiaľ žiadnu reakciu. Nie je to ojedinelé. Momentálne sudcovské rady naprieč Slovenskom prijímajú svoje stanoviská. Pani ministerka nám dala na pripomienky k novej súdnej mape päť dní.

Kedy to bolo?

Mapa nám bola doručená 11. novembra. O týždeň na to sme mali v rámci bratislavského kraja videokonferenicu, na ktorej nám ju pani  ministerka odprezentovala s tým, že sme nemali fakticky možnosť riadnej diskusie. Ona to síce nazvala diskusiou,  v skutočnosti to ale bola prezentácia s tým, že sme sa mohli prihlásiť s pripomienkami. Slovo dala jedine predsedovi krajského súdu. Hlásil sa ešte jeden kolega, ten slovo nedostal, lebo si ho pani ministerka všimla neskoro. Ostatní sme mali možnosť písať v rámci chatu pripomienky, ku ktorým sa pani ministerka vyjadrovala. Nie však ku všetkým. Nevyjadrila sa k mimoriadne vážnym pripomienkam ohľadom administratívy a justičného aparátu. To je dôležitá oblasť, o ktorej sa vlastne nehovorí. Pritom na tom stojí a padá výkon súdnictva. Môžete mať sudcov koľko chcete, úplne perfektných, ale ak nemajú administratívnu podporu, justícia, jednoducho, fungovať nebude.

Autor: Jozef Hajko

Zdroj: dennikstandard.sk