Bolo by trúfalé si namýšľať, že približne na dvoch stranách vieme zhrnúť historický vývoj v Európe a vo svete od roku 1914 do roku 1950. To nie je v našich silách. Skôr by sme sa chceli pozrieť na integračné procesy, ktoré ovplyvnili naše dnešné životy a ako „to celé“ vlastne začalo. Takže dúfame, že nám čitateľ odpustí, že to bude trošku viacej.

... po prvej svetovej vojne

Z vojnového konfliktu volaného v tom čase „Veľká vojna“, lebo vtedy ešte nikto nevedel, že je „len“ prvým vojnovým konfliktom, Európa utrpela na poli ekonomickom a aj politickom. „Starý kontinent“ považovaný za kolísku kultúry západnej civilizácie sa rozdelil. Víťazi diktovali nové pravidlá porazeným. Prvá svetová vojna a najmä versaillský mierový systém značne skomplikovali mapu európskeho kontinentu. Vznik nových štátov znamenal novú vlnu protekcionizmu a národnostných konfliktov.

V roku 1919 bola založená Spoločnosť národov (1919-1946) majúca celosvetové zameranie, ale výrazne ovplyvnila aj vývoj na európskom kontinente. Proces európskeho zjednocovania bol vyhlásený na základe 14 bodov v posolstve 28. prezidenta USA Thomasa W. Wilsona. Adresoval ho 8.1.1918 Kongresu Spojených štátov amerických. V týchto štrnástich bodoch vyzval na založenie všeobecného združenia národov s cieľom poskytnúť si vzájomné záruky politickej nezávislosti a územnej nedotknuteľnosti, a to tak pre veľké ako i pre malé štáty.

Zakladajúca zmluva Spoločnosti národov, tzv. Pakt Spoločnosti národov, sa stala súčasťou sústavy mierových zmlúv, ktoré boli uzavreté po prvej svetovej vojne. Organizácia samotná však nebola efektívna. K tomuto stavu viedli mnohé skutočnosti. Pakt nikdy neratifikovali Spojené štáty americké. Nemecko po deviatich rokov členstva v roku 1935 vystúpilo, a hoci sa Sovietsky zväz stal členom v roku 1934, už v roku 1939 bol z nej vylúčený. Dôvodom na vylúčenie bol odmietavý postoj Sovietskeho zväzu prijať sprostredkovanie v konaní o jeho sťažnosti proti Fínsku. Túto akciu je možné zaknihovať ako poslednú pred rozpustením Spoločnosti národov.

Situáciu na medzinárodnom poli ovplyvnila aj ekonomická nestabilita. Veľká hospodárska kríza od roku 1929 vyhrotila hospodársku konfrontáciu. V jednotlivých štátoch sa začala presadzovať teória o sebestačnosti a štáty začali zavádzať protekcionistickú politiku. V dôsledku toho bol ochromený pohyb tovaru ale aj svetový obchod. Napríklad v roku 1930 Smoot-Hawley Tariff Act zaviedol v USA clá až do výšky 63 %.

Ani neschopnosť Spoločnosti národov využiť svoj vlastný potenciál, ani zlyhávanie akýchkoľvek snáh o vytvorenie spojeneckých obranných zmlúv medzi západoeurópskymi štátmi však neutlmili plány európskej integrácie. Práve naopak.

... Kalergiho manifest

V roku 1923 sa objavil manifest s názvom Pan-Európa. Jej autor gróf Richard Nicolaus Coudehove-Kalergi spolu s Ottom von Habsburgom zakladajú Paneurópsku úniu so sídlom vo Viedni. Manifest obsahoval výzvu k zjednoteniu Európy a prepracovanú koncepciu Pan-Európy v podobe federácie postupne pretavenej do únie. Mnohí si v tom čase uvedomovali nebezpečenstvo, ktoré hrozilo nášmu kontinentu. Povojnové európske usporiadanie porazených štátov, francúzsko-nemecká rivalita ale aj zbližovanie sa Nemecka s Ruskom boli fenomény vyvolávajúce desivé predstavy. Koncepcia nevyhnutnosti vstúpiť do ekonomickej súťaže s Veľkou Britániou a Spojenými štátmi viedla k založenie tzv. paneurópskeho hnutia. Jeho cieľom bolo vytvorenie federálnej Pan-Európy. Základom tohto konceptu bolo nemecko-francúzske zmierenie, uzavretie medzištátnej zmluvy o riešení sporov a bezpečnosti, o spoločnej obrane pred štátmi, ktoré sa usilovali zmeniť hranice. Podľa Pan-Európskej koncepcie toto malo viesť k ekonomickej a finančnej rekonštrukcii Európy. Toto hnutie vyvíjalo svoju činnosť aj v období druhej svetovej vojny a ani po jej skončení nezostalo mĺkve. Jeho cieľom bolo vytvorenie Spojených európskych štátov.

V roku 1927 sa čestným predsedom Paneurópskej únie vo Viedni stáva jedenásť násobný francúzsky premiér Aristide Briand. Briand nedôveroval Spoločenstvu národov, keďže nepredpokladal, že toto spoločenstvo dokáže zabezpečiť medzinárodný mier a bezpečnosť. V roku 1928 preto predkladá spolu s americkým ministrom zahraničných vecí Frankom B. Kelloggom tzv. Briand-Kelloggov pakt, známy tiež ako Parížsky pakt. Išlo o prvú medzinárodnú zmluvu vylučujúcu vojnu ako prostriedok riešenia medzinárodných sporov. K tejto zmluve sa postupne pridalo až 60 štátov. Jeho koncepcia zjednotenia Európy spočívala rovnako na francúzsko-nemeckom zmierení, pričom ale nosná myšlienka smerovala k zjednoteniu európskych štátov pri rešpektovaní rovnosti národných identít štátov. Svoj projekt vo forme „Memoranda o organizácii vlády Európskej federálnej únii“ adresoval vládam 26 európskych štátov v roku 1930. Tento projekt však v tom čase vyvolal nepriaznivé reakcie, keďže vznikli obavy z vytvorenia organizácie, ktorá by pôsobila paralelne so Spoločnosťou národov.

Podstata Briandovho projektu bola založená na zabezpečení mieru a európskej jednoty. Tento cieľ mal byť splnený pomocou vytvorenia politickej štruktúry Únie na dosiahnutie mnohostrannej spolupráce európskych štátov v rôznych oblastiach týkajúcich hospodárstva, finančníctva, dopravy a aj v pracovných vzťahoch. Ďalšie oblasti dotknuté týmto projektom boli aj zdravotníctvo, vzdelávanie a kultúra, ale aj medziparlamentné vzťahy a verejná správa. Briand navrhol vytvoriť Európsku konferenciu pozostávajúcu z predstaviteľov vlád všetkých európskych štátov. Preferoval vytvorenie Stáleho politického výboru a Sekretariátu, kde mali mať zastúpenie všetky členské štáty na princípe rovnosti. Celá koncepcia spočívala na posilňovaní porozumenia a dôvery medzi suverénnymi európskymi národmi, pričom stanovený cieľ bol vytvorenie federácie založenej na myšlienke únie. Túto Briand považoval za dostatočne flexibilnú, aby rešpektovala nezávislosť a národnú suverenitu každého členského štátu. Mala zabezpečovať kolektívnu solidaritu pri riešení politických otázok týkajúcich sa celej európskej komunity alebo niektorého z jej členov. Briand spájal politickú solidaritu s ekonomickou a so založením spoločného trhu, lebo ten by zabezpečil blahobyt obyvateľov európskej komunity. Napriek tomu, že sa k tejto spolupráci prihlásila aj Veľká Británia, tento projekt bol vnímaný ako koncepcia pre kontinentálnu Európu a ako taký bol považovaný za ďalšiu európsku inštitúciu, ktorá ale nebola kompatibilná s celosvetovými väzbami britského impéria a z toho dôvodu ohrozovala prestíž Spoločnosti národov. Boli to práve predstavitelia Veľkej Británie, ktorí sa vyjadrili, že ciele Briandovej koncepcie je možné efektívne dosiahnuť na úrovni už existujúcej Spoločnosti národov. Ich videnie budúcnosti nemôžeme nazvať prezieravým, nakoľko Spoločnosť národov bola v roku 1946 rozpustená.

... integračné myšlienky od druhej svetovej vojny

Začiatkom druhej svetovej vojny sa objavil núdzový projekt francúzsko-britskej únie z roku 1940. Bol to prejav spoločného vojenského úsilia. Vyústením mohla byť inštitucionalizovaná spolupráca zakladajúca úniu dvoch štátov. Po obsadení francúzskeho územia nemeckou armádou bola vypracovaná fúzia Francúzska a Veľkej Británie. Dôvodom bola hlavne možnosť pre Francúzsko pokračovať v boji na mori a v kolóniách. Napriek ponuke zo strany Veľkej Británie k uzavretiu tejto dohody nedošlo, keďže vtedajší francúzsky predseda vlády Paul Reynold podal demisiu a nový premiér Pétain presadzoval uzavretie mieru s Nemeckom.

Počas odbojového hnutia sa takmer po celej Európe rozmohli rozhovory o budúcej spolupráci medzi jednotlivými štátmi v rámci budúceho usporiadania nášho kontinentu. Uskutočnila sa iba dohoda medzi Belgickom, Holandskom a Luxemburskom, ktorú tieto štáty uzavreli dňa 5. októbra 1944. Hneď po oslobodení mala byť realizovaná colná a hospodárska únia medzi týmito štátmi – tzv. Benelux.

V možnom tlaku exilových vlád v Londýne tkvelo presvedčenie Winstona Churchilla o vzniku veľkej „Rady Európy“. Tento svoj svetonázor presadil a aj vďaka tomu sa dostal do Charty Organizácie spojených národov článok 52. Hlavná myšlienka tohto článku spočíva v tom, aby mohli vznikať a aj existovali oblastné dohody alebo orgány na riešenie udržania medzinárodného mieru a bezpečnosti, ktoré sa hodia pre akcie oblastného charakteru. Práve Churchill sa stal hlavným ideológom a vodcom konzervatívnej opozície a viedol kampaň za ovplyvnenie verejnej mienky v prospech európskej jednoty. Je známy jeho prejav z 19. septembra 1946 v Zürichu, kde použil slovné spojenie „Spojené štáty európske“.

Na dosiahnutie rovnakého cieľa vyzývali v tom čase rôzne európske hnutia. Samotný Churchill dal podnet na vznik Hnutia za zjednotenú Európu v Anglicku. V decembri 1946 bola v Paríži založená Európska únia federalistov, neskôr premenovaná na Európske federalistické hnutie. Jej hlavnou požiadavkou bolo obmedzenie suverenity jednotlivých štátov, pričom táto časť mala prejsť na federálny orgán. Ďalšou skupinou požadujúcou federalistické usporiadanie bolo Hnutie pre socialistické Spojené štáty európske (1947). Po návrate zo Spojených štátov amerických Coudenhove-Kalergi v roku 1947 založil tzv. Európsku parlamentnú úniu. Táto združovalo členov národných parlamentov a to z viacerých európskych krajín.

Počet hnutí naklonených myšlienke európskej jednoty narastal. Preto bolo nutné ich spájať a zladiť ich spoluprácu. V novembri 1947 vznikol Koordinačný výbor. Mal zabezpečiť nielen, aby sa tieto hnutia vzájomne informovali o svojej činnosti, ale aj zorganizovať vôbec prvé zhromaždenie, kde by si navzájom vymenili poznatky. Pod vedením W. Churchilla sa v máji 1948 v Haagu stretlo takmer 800 osobností zo štátov západnej Európy. Kongres neprijal jednoznačné stanovisko, keďže sa rozdelil na dva smery. Jeden smer, ktorý propagovala Veľká Británia, bol unionistický a druhý, federálny našiel svojich zástupcov vo Francúzsku, Belgicku, Taliansku a Holandsku.

Výsledkom tohto kongresu bolo rozhodnutie o vytvorení Európskeho hnutia na zastrešenie a zastupovanie rôznych organizácií, zoskupení a iniciatív. Jeho úlohou bolo zistiť politické, hospodárske a technické problémy, ktoré mohli súvisieť so zjednocovaním Európy. O rok neskôr sa konal kongres v Bruseli, kde boli prijaté závery, na základe ktorých vznikla Rada Európy.

...ale o nej, a rovnako o Marshallovom pláne, OEEC, NATO si povieme niečo nabudúce.

ZDROJE:
KARAS, Viliam - KRÁLIK, Andrej. Právo Európskej únie. Praha: C.H. Beck, 2012. 526 s. ISBN 978-80-7179-287-1
SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav. Právo Európskej únie (inštitucionálny systém a právny poriadok Únie s judikatúrou). 1. vydanie. Bratislava: EUROIURIS - Európske právne centrum, o. z., 2012. 1232 s. ISBN 978-80-89406-12-8
STRÁŽNICKÁ, Viera. Európska integrácia a právo Európskej únie. 1. vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2009. 312 s. ISBN 978-80-89447-00-8
Charta OSN, [cit. 02.04.2019]. Dostupné z:
https://cloud5.edupage.org/cloud/Charta-OSN.pdf?z%3A2QVVF9gstAiik%2Fbn%2BwNv8SDBWpI5UgUjEWZdkh9SYqGevsuB7UjGvlZe8dNIhhmD