Pri vyslovení slovného spojenia „európska integrácia“ si mnohí z nás predstavia Európsku úniu ako fenomén 20. storočia. Samotné slovo integrácia v našich podmienkach predstavuje proces združovania európskych štátov, ktorého cieľom je dosiahnutie mieru, stability, prosperity Európy, kde jednotlivé útvary spolupracujú s cieľom dosiahnuť zmenou štruktúr integrovaný, navzájom prepojený a dobre fungujúci celok. Tento proces však nie je doménou 20. storočia. Práve naopak.

... územnej

Za „otca Európy“ je možné považovať Karola Veľkého (747 – 814). Vo svojej ríši dosiahol určitú jednotu prostredníctvom jej správy, na ktorej sa osobne podieľal. Zjednocovacie procesy je však možné badať nielen po jeho smrti, ale aj pred ňou. Ak by sme chceli v dejinách Európy hľadať celky, ktoré sa mohli podobať alebo vyvolávať zdanie tzv. európskej integrácie, nesmieme vynechať mená ako Alexander Macedónsky (356 pr. Kr. – 323 pr. Kr.), Napoleon Bonaparte (1769 – 1821), ale ani štátne celky alebo útvary akými bola aj Rímska ríša alebo Rakúsko-Uhorsko.

Z pohľadu tohto vývoja európskej integrácie by sme mohli tvrdiť, že v niektorých kľúčových obdobiach bola Európa viac jednotná ako bola v prvej polovici 20. storočia, prípadne ako je tomu dnes. Európa bola viac homogénna v minulosti a to v duchovnej, kultúrnej, hospodárskej, politickej a aj ekonomickej oblasti. Postupne však prichádzala o túto jednotu v rôznych oblastiach. Je možné tvrdiť, že o svoju náboženskú jednotu prišla v 16. storočí. Po následných náboženských vojnách nastalo aj ďalšie politické rozštiepenie.

Obroda zjednocovania však v 17. storočí nastala na kultúrnom poli prevažne vďaka obdobiu humanizmu a renesancie. Toto duchovné zjednotenie Európy s výnimkou Anglicka malo spoločný jazyk a tým bola francúzština. Francúzska kultúra dosiahla pomerne rozsiahle zjednotenie európskych elít, pričom toto obdobie vyvrcholilo osvietenským hnutím. Ale ani kozmopolitné myslenie velikánov toho storočia, akými boli Voltaire, de Montesqieu, Isaac Newton, David Hume, Emmanuel Joseph Sieyès, Jean-Jacques Rousseau a mnohí ďalší, nedokázali Európu zjednotiť politicky. A to ani napriek hrozbe spočívajúcej v rozpínavosti Osmanskej ríše, ale ani v dôsledku neúspešného obliehania Viedne tureckou armádou

V 18. storočí sa na scéne Európy objavuje Rusko. Postupne sa otvára západnej kultúre a kopíruje západnú techniku. Stáva sa nielen súčasťou koaličných vojen ale aj jednou z európskych veľmocí. Toto storočie je však možné pomenovať aj ako „europeizácia sveta“. Európska koloniálna expanzia a súčasne súperenie Španielska, Portugalska, Anglicka a Francúzska vytvárajú pôdu pre systém rovnováhy v Európe. Ak totiž jeden zo štátov v medzinárodných vzťahov dosiahol dominanciu, ostatné štáty to primälo k spájaniu sa do rôznych aliancií a tým brzdiť práve ten štát, ktorý nadobudol určitú prevahu.

... v právnej oblasti

Vzniknutú stabilitu politických a mocenských pomerov v Európe prerušila francúzska revolúcia. Jej prínos pre nasledujúce obdobie boli dva princípy. Tieto revolučné myšlienky v podobe ľudských práv a práva národov na sebaurčenie sa na pomery panujúce vtedy, rýchlo šírili naprieč Európou. Veľký vplyv na rozšírenie týchto princípov mal Napoleon. Expanzia Francúzska znamenala značné zjednodušenie mapy nášho kontinentu, ale aj zmodernizovala a zjednotila štruktúry štátov. Napoleon nanútil rovnaký administratívny systém ním porobeným štátom. Tento bol založený na centralizácii a hierarchii, pričom metóda rozširovania bola ale vojenská. Napoleonovi sa podarilo rozbiť pretrvávajúce zvyšky feudálneho zriadenia. Prostredníctvom práva nastolil občiansku rovnosť. Právo ukotvené vo francúzskych kódexoch, občianskom – Code civil (1804) a trestnom – Code pénal(1811), bolo pomocou recepcie prebraté aj do právnych predpisov a systémov iných krajín. Recepciu v tomto význame treba chápať ako prevzatie jednotlivých pravidiel alebo celej právnej normy prípadne sústavy jednej krajiny druhou krajinou. Z tohto pohľadu je možné konštatovať, že právne predpisy jednej krajiny boli prevzaté inými, i keď nedobrovoľne.

... v oblasti zahraničnej politiky

K výsledkom vyplývajúcim z Napoleonských vojen bolo potrebné zaujať stanovisko, keďže značným spôsobom prekreslili mapu Európy. Inak povedané, výsledky týchto vojen bolo potrebné legalizovať. Princíp legitimizmu bol prijatý na Viedenskom kongrese hlavných európskych panovníkov (1814-1815). Tento kongres vyústil do prijatia Zmluvy o vytvorení Svätej aliancie v septembri 1815. Zmluva bola prijatá medzi Rakúskom, Ruskom a Pruskom. Neskôr sa k nej pridali aj iné štáty. Jej podstata spočívala v celoeurópskom zjednotení zahraničnej politiky. Veľkú úlohu tu zohral rakúsky kancelár knieža Metternich. Z jeho podnetu vznikol systém s názvom „európsky koncert“ alebo aj „európska harmónia“. Tento systém bol založený na usporadúvaní kongresov. Schôdzky monarchov, ministrov a veľvyslancov sa konali za podmienky, že sa veľmoci na tom dohodli.

... v oblasti voľného pohybu osôb a tovaru a kapitálu

Hoci sú tieto „slobody“ vnímané ako výdobytok „dnešnej“ Európskej únie, ich počiatky je možné badať už na začiatku 19. storočia. Výrazným spôsobom k tomu prispela priemyselná revolúcia a nové technológie. Ich dôsledkom dochádza od druhej polovice 19. storočia k uskutočneniu európskej hospodárskej jednoty spočívajúcej v obrovskom zvýšení výroby a hromadnej prepravy osôb a tovaru. Z tohto dôvodu boli napr. v Anglicku zrušené colné poplatky v roku 1846 a už v roku 1860 s Francúzskom uzatvára Dohodu o voľnom obchode. K tejto dohode sa neskôr pridali ostatné štáty, avšak s výnimkou Ruska. Meny jednotlivých krajín boli v tom čase naviazané na zlato a boli vzájomne zameniteľné, v dôsledku čoho dochádza aj k voľnému pohybu kapitálu. Pracovná sila sa voľne pohybovala, keďže pas bol nutný len do Ruska a balkánskych štátov.

Napriek tomu, že sa podarilo vytvoriť jednotný európsky hospodársky priestor, toto úsilie nebolo zavŕšené do projektu spoločnej Európy. Práve naopak. Na konci storočia sa hospodárske súťaženie medzi jednotlivými štátmi zvýšilo a znamenalo aj zavádzanie protekcionistických, čiže ochranárskych opatrení.

Určitú rovnováhu sa podarilo nastoliť až v roku 1904 v poslednej spojeneckej zmluve pred prvou svetovou vojnou. Vznikli dva tábory. Na jednej strane tohto súperenia stál Trojspolok (Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko) a na druhej Trojdohoda (Anglicko, Francúzsko a Rusko). Oblasť spolupráce bola najmä vojenská. To podmienilo stav, v ktorom sa Európa nachádzala ďalších desať rokov. Bol to stav ozbrojeného mieru.

... slovo na záver

V časoch opisovaných vyššie je možné badať určitú formu spolupráce a zjednocovacích pokusov. Treba si však pripomenúť, že v tom čase slovo „rýchlo“ znamenalo niečo iné, než dnes.

Ak sa vrátime k Viedenskému kongresu v rokoch 1814-1815, môžeme si povšimnúť ešte jedno „schválenie“. Okrem prijatia princípu legitimizmu, bol na tomto kongrese oficiálne akceptovaný aj valčík. Možno to niekomu pripadá smiešne, ale v tom čase tento tanec budil obrovské pohoršenie. Toto pobúrenie pramenilo z toho , že partneri sa pri tomto tanci vzájomne nedotýkali len špičkami prstov ako to bolo pri menuete, ale doslova tancovali v objatí. O spopularizovanie tohto žánra sa postarali hudobní skladatelia, ktorí pôvodne sedliacky tanec povýšili na hudobný žáner dobíjajúci koncertné siene. Treba si však uvedomiť, že jeden z najslávnejších valčíkov Na krásnom modrom Dunaji, sa stal celosvetovým hitom za rok. Jeden celý rok trvalo, kým Johann Strauss ml. s touto skladbou obišiel celý svet. Dnes sa celosvetovým hitom môže vďaka internetu stať nejaká skladba aj cez noc. To sú pomery, kam ľudstvo dospelo aj vďaka technickému pokroku. O kvalite niektorých skladieb pomlčím, dôležitým faktom však zostáva, že rýchlosť bola iná vtedy ako ju vnímame dnes. V dnešných časoch máme tendenciu zabúdať, že internet nebol ani pred 15 rokmi rozšírený v domácnostiach, nieto ešte „po ruke“ v mobiloch. Toto sú míľniky pôsobiace dnes na poli politiky, ktoré však aktéri politického diania v 19. storočí nemali k dispozícii.

... o integračných myšlienkach po roku 1914 – nabudúce

Zdroje:
SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav. Právo Európskej únie (inštitucionálny systém a právny poriadok Únie s judikatúrou). 1. vydanie. Bratislava: EUROIURIS - Európske právne centrum, o. z., 2012. 1232 s. ISBN 978-80-89406-12-8
KARAS, Viliam - KRÁLIK, Andrej. Právo Európskej únie. Praha: C.H. Beck, 2012. 526 s. ISBN 978-80-7179-287-1