Veľmi často sa v ostatnom čase stretávame s niektorými informáciami, ktoré sú jemne a mierne povedané skreslené.

Pri tom obrovskom množstve informácií niekedy uniká to podstatné a často dochádza k chybám. Nie vždy je to chyba v myslení. Skôr ide o nedorozumenia. Odmietam všeobecne zaužívanú formuláciu pretláčanú tými, ktorým sa to práve hodí, že ľudia sú zlí a hlúpi. Prikláňam sa k tomu, že ľudia nie sú dostatočne informovaní. V niekoľkých rozhovoroch a vyjadrenia vzdelaných ľudí som začula, že „Istanbulský dohovor je produktom Európskej únie“. Toto tvrdenie ma dojalo k slzám. Nech mi každý prepáči, ale ja naozaj netuším, odkedy je Turecko, štát na území ktorého sa mesto Istanbul nachádza, súčasťou Európskej únie.

Istanbulský dohovor súvisí s inou medzinárodnou organizáciou. A presne o tej si dnes niečo povieme. Teda, nielen o nej.

... Rada Európy

Rada Európy bola založená v Londýne 5. mája 1949.1 Ako píše profesor Novotný vo svojom slovníku2, je to najstaršia medzinárodná organizácia. Založilo ju 10 štátov a bola vyjadrením povojnovej viery v európsku jednotu ako záruka mieru a bezpečnosti v Európe.

V medzinárodnom práve treba odlišovať pojmy ako sú „založenie“ a „vznik“. Väčšinou takéto organizácie zakladajú subjekty medzinárodného práva, čo sú v prevažnej väčšine štáty. Založenie je časový moment, kedy je predložená zakladajúca zmluva, ktorú neskôr subjekty medzinárodného práva svojím podpisom ratifikujú. Preložené do normálnej reči, štáty, teda nimi poverené osoby, vypracujú takýto dokument. V ňom sľúbia, že budú dodržiavať hodnoty a princípy obsiahnuté v ňom. Zároveň sa zaviažu, že nebudú zneužívať práva a budú rešpektovať povinnosti vyplývajúce z jednotlivých ustanovení. Od tohto momentu treba odlišovať vznik takejto organizácie. Spomenieme dve možnosti. Jednou z nich je, že medzinárodná organizácia vznikne podpísaním zakladajúcej zmluvy štátmi, ktoré ju vypracovali. Druhá možnosť je o niečo komplikovanejšia. Použime ako názorný príklad práve vznik Rady Európy.

Na to, aby mohol nejaký štát ratifikovať nejakú medzinárodnú zmluvu, existujú spôsoby uvedené v ústavách týchto štátov. K pristúpeniu k Štatútu Rady Európy, čo je zakladajúca zmluva tejto organizácie, sa 5.5.1949 zaviazalo vtedy 10 štátov. Tieto to však museli ratifikovať podľa svojich ústavných tradícií a pravidiel. Niektoré spôsoby ratifikácie sú jednoduchšie. Stačí, ak takúto zmluvu ratifikuje, teda schváli parlament konkrétneho štátu, prípadne stačí podpis hlavy štátu. Inde aj po takomto postupe ešte musí dôjsť k referendu, či občania s takouto zmluvou súhlasia alebo nie. Bolo by takpovediac nefér, aby štáty, ktoré sa na spolupráci podieľať chcú a to čím skôr a ich systém ratifikácie je jednoduchší, museli čakať na tých „pomalších“. Preto sa do zakladajúcej zmluvy vloží formulácia, resp. číslo, koľko štátov musí u depozitára, to jest u strážcu zmlúv, odovzdať ratifikačné zmluvy. Keď sa tento počet dosiahne, vznikne aj samotná medzinárodná organizácie. Preto, keď Talianska republika ako siedmy štát – čo bolo podmienkou, odovzdala dňa 3. augusta 1949 ratifikačnú zmluvu, vznikla Rada Európy. A na ostatné tri sa nemuselo čakať.

Cieľ Rady Európy je obsiahnutý v čl. 1 jej Štatútu. Obsahom je „dosiahnutie väčšej jednoty medzi svojimi členmi za účelom ochrany uskutočňovaní ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja.“³ Štatút Rady Európy článkom 10 zriadil dva orgány politickej a medzivládnej povahy. Jedným z nich je Výbor ministrov. Personálny substrát tohto orgánu sú ministri zahraničných vecí ako zástupcovia každého člena Rady Európy, pričom každý z nich má jeden hlas. Druhým orgánom je Parlamentné zhromaždenie, v niektorých dokumentoch, resp. prekladoch uvádzané aj pod názvom Poradné zhromaždenie. Podľa čl. 22 Štatútu je zhromaždenie poradným orgánom Rady Európy a svoje závery vo forme odporúčaní predkladá Výboru ministrov. ⁴

Ciele, ktoré si však táto medzivládna organizácia na počiatku svojej existencie stanovila, boli príliš všeobecné. Jej činnosť sa upriamila najmä na oblasti súvisiace s ochranou ľudských práv a rozvíjanie kultúrnych stykov. Dôvody a príčiny možno hľadať v nedostatku právomocí tejto organizácie. Silnejšiemu postaveniu nenapomáha ani postavenie jej orgánov, ktoré sú viac-menej podriadené národným vládam členských štátov.

... Marshallov plán a OEHS (tiež OEEC)

Ďalšími z pojmov, ktoré bývajú spájané s Winstonom Churchillom, boli slovné spojenia železná opona a mylne sa mu prisudzuje aj pojem studená vojna.⁵ Vo svojom prejave 5. mája 1946 vo Fultone v štáte Missouri Churchill vyzval USA a Veľkú Britániu na spoluprácu s cieľom zastaviť sovietsku expanziu. Obdobie intenzívnej studenej vojny bolo začaté až v roku 1947 a časovo sa zhoduje s vyhlásením tzv. Trumanovej doktríny. Konečná roztržka bývalých vojnových spojencov nastala v júni 1947 po odchode ministra zahraničných vecí ZSSR Molotova z konferencie o Marshallovom pláne v Paríži.⁶

Práve spustenie tejto železnej opony a v jej dôsledku následná studená vojna boli hnacím motorom zrýchlenia procesu európskej integrácie. Samozrejme tomu do značnej miery pomohla inštitucionalizovaná hospodárska pomoc USA a Kanady.

Štátny tajomník USA, generál Marshall, vypracoval novú zahranično-politickú Trumanovu doktrínu. Vďaka nej poskytli USA v roku 1947 prvú hospodársku a vojenskú pomoc Grécku a Turecku. V tom čase sa javila zjednotená západná Európa ako jediná možnosť, čoby spôsob odolávaniu tlaku zo strany Sovietskeho zväzu. A nielen to. Jej cieľom bolo aj prekonávanie značných hospodárskych ťažkostí a udržiavanie sociálnej a politickej stability európskych štátov. Na vyššie uvedenej konferencii v Paríži však celý tzv. východný blok Marsahllov plán odmietol. Tento plán zahŕňal medzinárodnú koordináciu a kontrolu hospodárskej pomoci USA a Kanady. Truman tento zákon o zahraničnej pomoci podpísal 3. apríla 1948. O dva týždne neskôr bola uzavretá zmluva zakladajúca Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (OEHS, tiež OEEC). Táto mala finančnú pomoc riadiť. Bola to platforma, prostredníctvom ktorej dochádzalo k neustálym stykom najvyšších štátnych predstaviteľov. Vďaka týmto stretnutiam boli uzatvárané zmluvy o vzájomnej hospodárskej výmene, obmedzovali sa clá a kvóty a okrem iných činností vytvárali aj multilaterálny systém platieb. Napriek rôznym diskusiám dostala OEHS charakter klasickej medzivládnej štruktúry. Ústredným orgánom sa stala Rada ministrov, v zastúpení buď ministrov zahraničných vecí alebo hospodárstva. Rozhodnutia, ktoré boli prijaté jednomyseľne, boli záväzné.

... NATO

Organizácia Severoatlantickej zmluvy (Severoatlantická aliancia) je medzivládnou medzinárodnou organizáciou vojensko-politickej povahy, ktorá združuje krajiny s cieľom spolupráce v oblasti bezpečnosti. Prostredníctvom inštitútu kolektívnej obrany poskytuje členským štátom ochranu ako politickými tak vojenskými prostriedkami.⁷

Za predchodcu Severoatlantickej zmluvy je často považovaný Bruselský pakt, obranná organizácia štátov Beneluxu, Francúzska a Veľkej Británie.

Integráciu v oblasti obrany a vojenskej spolupráce medzi štátmi západnej Európy urýchlil pražský februárový prevrat. Francúzsko a Veľká Británia navrhovali štátom Beneluxu bilaterálne zmluvy o spoločnej obrane, s čím tieto nesúhlasili. Nakoniec bola medzi nimi uzatvorená Bruselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej sebaobrane, podpísaná 17. marca 1948 na 50 rokov. V prípade ozbrojenej agresie v Európe zaručovala podpisujúcim štátom automatickú vzájomnú pomoc.⁸

Bruselský pakt mal vytvorený samostatný inštitucionálny aparát. Spoločný vojenský štáb a stály vojenský výbor mali vypracovať plán spoločnej obrany. Po eskalácii medzinárodnopolitickej situácie sa javilo ako nutnosť, aby boli aj Spojené štáty americké priamo zainteresované do kolektívnej sebaobrany štátov Bruselskej zmluvy. Na to však bolo potrebné povolenie amerického Senátu, keďže išlo o vojenskú zmluvu v čase mieru týkajúcej sa priestoru mimo územie amerického kontinentu. 11. júna 1948 bolo toto povolenie vláde USA poskytnuté.

Výrazným spôsobom ovplyvnila podpis tohto zakladajúceho dokumentu práve sovietska blokáda Berlína odohrávajúca sa od 24. júna 1948 do 9. mája 1949. V dôsledku týchto okolností bola 4. apríla 1949 vo Washingtone podpísaná Severoatlantická zmluva. Na jej základe sa začala budovať nová vojenská organizácia. Jednotné vojenské velenie štátov NATO bolo utvorené po kórejskej vojne, následkom čoho organizácia Bruselského paktu prakticky prestala vyvíjať samostatnú činnosť.

Parciálne zhrnutie

I keď z vyššie uvedených údajov je zjavné, že organizácia NATO bola založená skôr ako Rada Európy, druhá menovaná vznikla skôr. Rada Európy vznikla dňa 3. augusta 1949, organizácia NATO vznikla 24. augusta 1949, keďže v tento deň nadobudla jej zakladajúca zmluva platnosť. Na príklade týchto dvoch medzinárodných organizácií je najmarkantnejšie vidieť rozdiel medzi založením a vznikom medzinárodnej organizácie z pohľadu medzinárodného práva.

Čo je však vidieť tiež, resp. je pre nás neprehliadnuteľné, je snaha štátov o určitú formu spolupráce. Nám neprináleží súdiť pohnútky jednotlivých aktérov. Z vyššie spomínaných osôb sme osobne nepoznali ani jedného, takže nevieme ich charakter posúdiť. Ich skutky môžeme posudzovať iba z odstupom času. Ale ani to nás neoprávňuje súdiť ich. Ich činy boli ovplyvnené rôznymi faktormi, ktoré my dnes nie sme schopní doceniť do dôsledkov. Rozhodnutia štátnikov v tom čase boli nevyhnutnosťou doby. Jedno je však isté. Svet sa vtedy delil na dva tábory. Na dva nezmieriteľné tábory, ktoré proti sebe bojovali použitím rôznych prostriedkov. Otázka, na ktorú by sme my mali hľadať odpoveď, znie:

Ak chceme kritizovať tie časy a týchto štátnikov, nemali by sme sa v prvom rade zamyslieť sami nad sebou, či nerobíme to isté, čo oni?

¹ SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav. Právo Európskej únie (inštitucionálny systém a právny poriadok Únie s judikatúrou). 1. vydanie. Bratislava: EUROIURIS - Európske právne centrum, o. z., 2012. 1232 s. ISBN 978-80-89406-12-8
² NOVOTNÝ, Adolf. Slovník medzinárodných vzťahov. Prvé vydanie. Bratislava: Magnet Press, SLOVAKIA s. r. o., 2004. 332 s. ISBN 80-89169-01-5
³ Štatút Rady Európy, [cit. 08.04.2019]. Dostupné z:
https://www.coe.int/en/web/conventions/full-list/-/conventions/rms/0900001680935bd0
⁴ Tamže
⁵ Autorom pojmu studená vojna bol americký novinár W. Lippman. Pojem sa rýchlo rozšíril a stal sa súčasťou politického slovníka na celom svete.
⁶ NOVOTNÝ, Adolf. Slovník medzinárodných vzťahov. Prvé vydanie. Bratislava: Magnet Press, SLOVAKIA s. r. o., 2004. 332 s. ISBN 80-89169-01-5
⁷ VALUCH, J., RIŠOVÁ, M., SEMAN, R. Právo medzinárodných organizácií, 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011. 399 s. ISBN 978-80-7400-368-4
⁸ SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav. Právo Európskej únie (inštitucionálny systém a právny poriadok Únie s judikatúrou). 1. vydanie. Bratislava: EUROIURIS - Európske právne centrum, o. z., 2012. 1232 s. ISBN 978-80-89406-12-8