... Schumanova deklarácia

Prvá fáza skutočnej integrácie a vznik Európskych spoločenstiev mala základ v tzv. Schumanovej deklarácii.¹ Bola vyhlásená 9. mája 1950 ako osobné stanovisko vtedajšieho francúzskeho ministra zahraničných vecí. Jej základnou myšlienkou bolo francúzsko-nemecké zmierenie inštitucionalizované v novej medzinárodnej organizácii. Táto idea mala zabezpečiť zjednotenie Európy a jej organizačného usporiadania. Zmysel Schumanovej deklarácie tkvel v tom, aby sa právne podložili integračné snahy novou cestou. Toto mala zabezpečiť nová alternatíva, ktorú rozpracoval francúzsky politik Jean Monnet. Podstata celej koncepcie spočívala v tom, že sa mala opustiť cesta neefektívnej medzivládnej spolupráce.²
Schuman pomenoval potrebu skutočnej solidarity. „Zbližovanie národov Európy si vyžaduje odstránenie odvekého súperenia Francúzska a Nemecka. Akýkoľvek čin, ktorý sa rozhodneme vykonať, sa musí predovšetkým týkať týchto dvoch krajín. .....(Francúzska vláda) Navrhuje, aby sa celá francúzska a nemecká výroba uhlia a ocele podriadila spoločnému Vysokému úradu, ako organizácii otvorenej pre účasť ďalších krajín Európy. Spoločné využívanie výroby uhlia a ocele by malo okamžite zaistiť spoločné základy pre hospodársky rozvoj ako prvý krok k federalizácii Európy a zmeniť osudy oblastí už dlho zasvätených výrobe prostriedkov na vedenie vojen, ktorých boli najustavičnejšími obeťami.
Takto nastolená solidarita vo výrobe učiní úplne očividným, že akákoľvek vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stane nielen čisto nemysliteľnou, ale aj hmotne nemožnou. Vytvorenie tejto mocnej výrobnej jednotky, otvorenej pre všetky krajiny, ktoré sú ochotné účastniť sa a konečne zaviazať k poskytovaniu základných prvkov priemyselnej výroby všetkým členským krajinám za rovnakých podmienok, položí skutočný základ pre ich hospodárske zjednotenie.“³

... Vznik Európskeho spoločenstva uhlia a ocele

Robert Schuman zvolal do Paríža medzinárodnú konferenciu, ktorá mala návrh na založenie tejto organizácie pripraviť. Podriadenie výroby uhlia a ocele mal usmerňovať osobitný orgán pozostávajúci z nezávislých osôb menovaných jednotlivými vládami podľa princípu rovnocenného zastúpenia. Zvýšenie produktivity malo byť zabezpečené nielen rovnocennými dodávkami uhlia na francúzsky a nemecký trh a aj na trhy ostatných členských štátov a rozvíjať tak spoločný expert, ale aj zavedením colnej únie, spoločnými podmienkami dopravy a fondu na podporu konverzie.
Štáty, ktoré sa zúčastnili tejto medzinárodnej konferencie, museli akceptovať princíp nadnárodnej autority, tzv. supranacionalitu. Rokovanie prebehlo medzi Francúzskom, Nemeckom, Talianskom, Belgickom, Luxemburskom a Holandskom, keďže Veľká Británia princíp supranacionality odmietla a z tohto dôvodu sa konferencie ani nezúčastnila. Tu si treba všimnúť fakt, že Veľká Británia nie je a ani nikdy nebola zakladajúcim členom žiadneho spoločenstva, v ktorom by EÚ mohla vidieť svoje korene.
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) bola podpísaná 18. apríla 1951 a po jej rýchlej ratifikácii vstúpila do platnosti 23. júla 1952.⁴ Táto zmluva ako jediná zo zakladajúcich zmlúv bola uzavretá len vo francúzskom jazyku a ako jediná s časovým obmedzením na dobu 50 rokov. Spoločenstvo si stanovilo cieľ prispievať k ekonomickému rozvoju, rastu zamestnanosti, životnej úrovne a racionalizácii výroby prostredníctvom spoločného trhu, v ktorom by neplatili žiadne diskriminačné obmedzenia členských štátov. ⁵

Zmluva vytvorila štyri inštitúcie:

1. Vysoký úrad ako najvyšší výkonný orgán s rozhodovacou právomocou a zodpovednosťou za vykonávanie zmlúv, skladajúci sa z deviatich zástupcov menovaných šiestimi členskými štátmi;
2. Zhromaždenie zložené zo zástupcov parlamentov členských štátov, ktoré malo najmä kontrolné a poradné právomoci;
3. Radu pozostávajúcu z jedného zástupcu vlády členského štátu, ktorá mala najmä poradnú a čiastočne aj rozhodovaciu funkciu.
4. Súd skladajúci sa z deviatich sudcov.⁶ (autorka textu nesúhlasí)

Zo zmluvy vyplývali nielen kompetencie a právomoci jednotlivých orgánov, ale aj ich povinnosti. Vysoký úrad bol podľa čl. 9 ods. 1 Zmluvy ESUO zložený z nezávislých osobností, ktoré tak neboli zástupcami daného štátu, v žiadnom prípade nesmeli plniť akékoľvek pokyny či rady ktorýchkoľvek štátnych orgánov alebo im poskytovať informácie. Svoje funkcie boli povinní vykonávať iba vo všeobecnom záujme samotnej organizácie. Táto mala najširšiu spôsobilosť k právam a právnym úkonom, akú ich právo priznáva vnútroštátnym právnickým osobám. To znamenalo, že mohla nadobúdať a scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a vystupovať pred súdom. Každý členský štát sa zaviazal rešpektovať zásadu nezávislosti a neusilovať o ovplyvňovanie členov tohto úradu.
Zástupcovia Zhromaždenia neboli volení vo všeobecných a priamych voľbách, ale len delegovaní (teda posielaní) príslušnými parlamentmi členských štátov spomedzi svojich členov. Členovia tohto Zhromaždenia hlasovali a vystupovali slobodne a nevytvárali skupiny podľa štátnej príslušnosti, ale zoskupovali sa v rámci politických klubov – strán, napr. kresťanskí demokrati, socialisti, liberáli.
Rada ESUO bola zriadená z dôvodu, aby sa predišlo obave z vplyvu dvoch najväčších partnerov – Francúzska a Nemecka. Práve potreba prihliadať na záujmy menších štátov viedla k zriadeniu tejto inštitúcie. Skladala sa z jedného zástupcu každého členského štátu na ministerskej úrovni a s kompetenciami, aby tento mohol svojim podpisom zaväzovať svoju vládu. Išlo o prepojenie Vysokého úradu, ktorý disponoval s právomocami v sektore uhlia a ocele a vlád členských štátov, ktoré mali zodpovednosť za hospodársku politiku svojej krajiny.
Súdny dvor bola posledná inštitúcia, ktorá zabezpečovala dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy ESUO. I keď Karas a Králik vo svojej knihe píšu, že sudcov bolo deväť, čl. 31 Zmluvy ESUO uvádzajú 7 sudcov a dvoch generálnych advokátov uvádza čl. 10 Protokolu k Štatútu Súdneho dvora, ktorý je súčasťou Zmluvy ESUO. Čiže vyššie uvedený údaj, ako citácia z knihy nie je úplne presný.
Pozitívny vplyv na fungovanie ESUO mala jeho finančná nezávislosť. Na financovanie svojej činnosti využíval totiž poplatky z uhlia a produkcie ocele.

Plevenov plán a Európske obranné spoločenstvo so spoločnou európskou armádou

V jednom z minulých článkov sme spomínali organizáciu NATO. V čase kórejskej vojny však Severoatlantická aliancia nebola bojaschopná. USA vyvíjali tlak na opätovné vyzbrojenie Nemecka. Tomu sa ale bránila francúzska vláda. Jean Monnet tak vytvoril plán na rozšírenie integračného systému ESUO aj na ozbrojené sily tým, že vytvoril plán európskej armády, ktorá by podliehala medzinárodnému štábu a spoločnému ministrovi obrany, ktorý by sa zodpovedal Zhromaždeniu ESUO. Realizátorom plánu sa stal vtedajší francúzsky premiér René Pleven.
K podpisu Zmluvy o založení Európskeho obranného spoločenstva došlo 27. mája 1952. EOS malo mať obdobný formát ako NATO, kde kolektívny systém obrany zaručuje vzájomnú pomoc v prípade napadnutia ktoréhokoľvek zmluvného štátu. Táto organizácia však nemala mať supranacionálny teda nadnárodný charakter, nakoľko jednotlivé vlády nechceli obmedziť presun právomocí v tak významnej oblasti. Ako sme si už minule povedali, takéto zmluvy nestačí len podpísať. Ony samy obsahujú formuláciu, že musia byť aj ratifikované spôsobom, ako to určuje ústavný dokument toho-ktorého štátu. Preto nakoniec k vzniku EOS nikdy nedošlo, nakoľko práve Francúzsko túto zmluvu neratifikovalo a to napriek tomu, že bolo iniciátorom tohto projektu.

Parciálne zhrnutie: už sme sa takpovediac prehrýzli začiatkami a zmluvami, kde je možné hľadať korene dnešnej EÚ. K vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu sa dostaneme nabudúce. Možno bude pre mnohých prekvapením, ale tá druhá organizácia, čiže EURATOM funguje dodnes. Ale k tomu si povieme viac nabudúce.

K tejto stránke – na konci podcastu⁷

¹ Celý text deklarácii: https://europa.eu/european-union/about-eu/symbols/europe-day/schuman-declaration_sk
² SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav. Právo Európskej únie (inštitucionálny systém a právny poriadok Únie s judikatúrou). 1. vydanie. Bratislava: EUROIURIS - Európske právne centrum, o. z., 2012. 1232 s. ISBN 978-80-89406-12-8
³ Schumanova deklarácia: https://europa.eu/european-union/about-eu/symbols/europe-day/schuman-declaration_sk
⁴ Originál zmluvy: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex:11951K/TXT
^5
6 KARAS, Viliam - KRÁLIK, Andrej. Právo Európskej únie. Praha: C.H. Beck, 2012. 526 s. ISBN 978-80-7179-287-1
⁷ https://www.mzv.sk/zahranicna_politika/europske_zalezitosti-historia_europskej_integracie_spravodajstvo_a_publikacie